A tak to začalo, na poslednú chvíľu som si usilovne hľadal ľudí, ktorí by sa ku mne v mojej ceste za vysnívanou vysokou cenou za akciu pridali, no bohužiaľ nie všetci zdieľali môj entuziazmus a viacerých som musel prehovárať, čo sa ukázalo možno ako nie dobrý nápad...
No, ale podarilo sa a tak sme boli prihlásení, vyplnil som dotazníky, stanovil ciele, dokonca získal aj patróna, ktorý nám je k dispozícii na konzultácie, čomu som sa veľmi tešil, že firma ako Deloitte. si náš tím zobrala pod patronát. Ja ako koordinátor som mal tú česť zúčastniť sa na slávnostnom otvorení v hoteli Radisson Carlton a tak som sa vybral na ďalekú cestu Zvolen-Bratislava a naspäť, no ale neľutujem. Na recepcii som ešte nebol a ja skromný človek, ku šťastiu mi stačí málo som si povedal, že to bude rozhodne zaujímavá skúsenosť.
V hoteli som si komplikovanou metódou odložil kabát... V BA som bol 2 hodiny pred začatím, tak som si krátil chvíľu prechádzaním sa, ale keď ma už prešla chuť zamieril som do Carltonu.. Všetko prebiehalo hladko, na recepcii som sa opýtal, kde sa bude konať GMC slávnostné zahájenie, slečna ukázala rukou niekam dozadu, fajn tak som sa tam vybral a nikde nikto, len nejaký vtipný chlapík, že kam idem? Ja som mu na to, že hľadám miestnosť kde sa bude konať GMC a ona sa tuho zamyslel a potom jeho kolegyňa, že v Carlton Hall, no to som vedel len som nevedel kde to je...ak ste už boli v hoteli Carlton iste viete ako sa tam prvý krát dá poprechádzať. Fajn dozvedel som sa kde, avšak zvedavá jeho kolegyňa, ako to už ženy zvyknú, pýtala sa ma niečo v zmysle, že čo ja s tým mám? Chlapík jej na to pohotovo, že ja to idem vyhrať, fajn, má u mňa malý plusový bodík. Presne to mám v pláne:) Potom som sa opäť presunul do čakačky, potom zamieril opačným smerom, boli takí milí, že medzičasom dali smerovaciu tabuľku na GMC a došiel som podpísať nejaký zoznam a začali sa dohadovať kam si budeme dávať kabáty... Po búrlivej diskusii ma nasmerovali opäť smerom k chlapíkovi a zvedavej kolegyni, kde som si nechal veci a šou sa mohla začať.
Po slávnostných príhovoroch patrónov som sa na radu usporiadateľky vybral smerom k prezentačnému stolíku Deloittu, kde som sa mal dohodnúť na spolupráci počas súťaže, čo bol vlastne hlavný cieľ mojej cesty do BA, dohodli sme sa v priebehu 5 minút, ale ešte som tú babu spovedal, že čo a ako, keď chcem ísť k ním pracovať. Dozvedel som sa veľa zaujímavých info, avšak musel som zaplatiť náklady ušlej príležitosti v cene nedostatku vytúžených statkov na stoloch, konkrétne som mal veľkú chuť na lososa, bohužiaľ keď som sa dostal k jedlu bolo tam síce všetko možné, vybral som si kapra s kosťami - vyzeral pekne ale až tak nechutil no a umiestnil som sa k nejakému stolu s ostatnými koordinátormi, založili sme si taký malý Deloitte. koordinátorský stôl. Potom som ešte stretol spolužiačku z výšky, ktorú som už strašne dlho nevidel, čo ma potešilo a zvyšok večera som strávil s ňou a ostatnými AIESECármi, za odmenu a výdrž som dostal aj pekné GMC pero, no a o tretej ráno som bol doma vo Zvolene..ako na koni!
Dohodol som teda stretnutie manažmentu našej firmy, rozdelili sme si kompetencie, aspoň som bol v tom domnení, ako sa neskôr ukázalo dosť mylnom. Princíp súťaže je nasledovný: každý tím má svoju fiktívnu firmu, každý týždeň robí rozhodnutia top-managementu, na základe čoho ich spracuje počítač a firma dostane štvrťročný výstup. Úlohy sme si rozdelili nasledovne: Ja-koordinátor tímu, HR, financie, marketing, logistika a výroba. Každý dostal svoje oddelenie, s tým, že následné rozhodnutia mi interpretuje, spoločne ich môžeme konzultovať, prípadne upraviť. No podľa mňa myšlienka to zlá nebola, ale hneď prvé oddelenie(logistika a výroba) vyhlásilo štrajk a robilo si seminárku do školy, tak som sa do toho pustil sám, posunul som údaje druhému(HR), to zase zrejme nepochopilo dosť jasne svoje kompetencie a robil som aj to, s tretím oddelením som sa viac-menej snažil spolupracovať (marketing), no a štvrté (financie) som dokončil tiež, pretože som mal najlepší prehľad, čo ktoré oddelenie robí. A tak rozhodujem sám, prípadne skonzultujem rozhodnutia s ostatnými, ktorí majú ešte záujem. Som spokojný, všetko ide tak ako si predstavujem. Mrzí ma len, že ostatní členovia sa nebavia na hre tak ako ja, ale verím, že druhé kolo zvolíme lepšiu formu spolupráce.
A tak mám svoju virtuálnu firmu, spoločne s kamoškou sa každý utorok tešíme na štvrťročné správy. Je to ako taký darček, prekvapko, proste také očakávanie, čo to bude tentokrát, či bola zvolená stratégia dobrá, či sme stále prvý a tak... Práve sme po 5 štvrťrokoch postúpili medzi 64 najlepších tímov, teda do druhého kola. Veď koho by nepotešilo keby sa jeho firme darilo a rozdupal by konkurenciu? Mňa to rozhodne teší.
Komentáre